|
MÝTNICI A HRIEŠNICI NÁS PREDCHÁDZAJÚ DO BOŽIEHO KRÁĽOVSTVA
V tomto roku mi zomreli traja chlapci. Všetkých ich volám chlapci, aj keď jeden z nich mal už 64 rokov. Zavolal mi vtedy prednosta onkologickej kliniky: „Pán farár, máme tu onkologický prípad, je to bezdomovec, nemá kartičku, nemá peniaze, nemá nič. Ak si ho vy nevezmete, budeme musieť ho poslať na ulicu.“ Povedal som mu: „Dobre, priveďte ho sem...“ „Ale on nemá nič, nijaký príjem...“ „Aj tak ho priveďte! Je to človek, má nesmrteľnú dušu...“
Doviezli ho. Viete, ako krásne zomrel?! Ja sám som si povedal: „Pane Bože, takto by som chcel zomrieť...“ Zaopatrený, pripravený, vyspovedaný. V pokoji. Ťažkí väzni ho držali na rukách a stierali mu pot z čela. Do konca boli pri ňom, modlili sa. Krásne vydýchol.
Neskôr zomrel Vlado, potom ten tretí. Ten, ktorého som nazval „ten tretí“, u nás kedysi bol a potom od nás nie dobre odišiel. Hrešil na mňa, nadával mi. Moji chlapci sa tak napálili, že jeden z nich ho chcel kopnúť. Zadržal som ho, aby to nerobil. Povedal som „tomu tretiemu“: „Aj keď teraz od nás odchádzaš, zadné dvierka máš stále otvorené!“ „Nikdy v živote neprídem!“ dušoval sa. A ja mu na to: „Stále sa môžeš vrátiť. Ak raz niekto príde na moju faru, vchádza aj do môjho srdca. Ak aj z fary odíde, v srdci ostane. Budeš tam stále, i keď to teraz nechceš!“ Odpľul si. „Na ministerstve ťa udám!“ povedal. „Tu máš občiansky, aby si to mal ľahšie!“ Znova si odpľul a s nadávkami odišiel.
Keď sa nedávno po rokoch vrátil, bol úplná troska, ledva kráčal, nezniesol ani pohľad na mňa. Z rúk si urobil šiltovku, krátko na mňa pozrel, zakryl si oči a začal plakať. Potom odišiel do nemocnice a už sa k nám nevrátil. Patril k nám, modlíme sa za neho.
Platí, že mýtnici a hriešnici nás predbehnú do Božieho kráľovstva, lebo sa na nikoho nehrajú. Mnohí sú pri Bohu bližšie ako ktokoľvek z nás. Oni vedia, že bez Boha nemajú šancu. Na rozdiel od nás, ktorí často klameme seba, keď si hovoríme, aké máme pred Bohom zásluhy a ako sme na tom dobre.
(Marián Kuffa, Kazateľnica život) |
